Ako som išla na pohovor čašníčky do krčmy 3. cenovej skupiny

Autor: Klaudia Kovalovská | 28.8.2016 o 0:00 | (upravené 28.8.2016 o 1:40) Karma článku: 10,95 | Prečítané:  13149x

Nie nadarmo si študenti hovoria, že sú chudobní. Každé euro im padne vhod a ako jeden zo zdrojov príjmov pre študentov sú brigády. Pred dvomi rokmi som si narýchlo hľadala brigádu aj ja. Reagovala som na inzerát čašníčky do baru. 

S dobrým pocitom, že som stihla ukončiť všetky skúšky zimného semestra vysokej školy, som mierila na adresu baru, kde som mala mať pohovor na desiatu hodinu. V mojom CV nefigurovali žiadne predošlé čašnícke skúsenosti a prax. Bola som rada, keď sa mi pri prestieraní rodinného obedu nevysypali z rúk obložené misy a taniere. Fakt, že som nepotrebovala žiadnu čašníčku prax a brali by ma všetkými desiatimi, som zistila ihneď po príchode na miesto adresy.

Po rozheganých, drevených schodoch som sa chystala vstúpiť do "akože" baru, ale cez sklo dverí by si všimol aj slepý, že išlo o všetko iné, len nie bar. Príťažlivú atmosféru podniku dodával aj Vietnamec, ktorý stál pod schodiskom, poťahoval rannú cigaretku a poškuľoval po mne, čo tu chcem. Rozhliadla som sa lepšie. Podnik bol naozaj v centre vietnamských trhov, na ktorých by ste našli všelijaké čačky-mačky. Siahla som po kľučke. Zatvorené.

Desať hodín. Oprela som sa o stenu a čakala. Desať hodín a dvadsať minút. Podnik mal byť otvorený od desiatej... V duchu som si povedala, že dám tomu ešte pár minút a ak nikto nepríde, idem preč. V tom sa vyrútila zdola dievčina ovešaná dvomi igelitkami a stískala si pod pazuchou tašku. Vyjavene na mňa zazrela a jej pohľad kričal, čo tu chcem. Urýchlene som jej vysvetlila, prečo som prišla.

Vošli sme dnu. Za päť minút mi povedala, čo budem dnes robiť: šéf príde až na obed a potom ma "vyspovedá, čo som zač", ale zatiaľ má pre mňa pár úloh. Strčila mi do ruky handru, nech poumývam predné sklo a napíšem naňho dnešné denné menu. Wau, tak tu sa varí aj denné menu? Svoju zlú mienku som opravila, jednalo sa zrejme o krčmu nie 4., ale 3. cenovej skupiny. Keď som skončila s písaním, akurát začali prichádzať prví hostia na obed. Moja potenciálna kolegyňa zavelila, že budem roznášať obedy od kuchára, ktorý práve vchádzal do podniku. Čašníčka si sadla na stoličku, vytiahla cigaretu a ospravedlňujúco dodala, že bola v práci do 3 rána a zatiaľ robí sama, preto by som sa im hodila ako soľ.

,,Prečo tu robíš sama? Nemáš aj iné kolegyne?" Vypadlo zo mňa a pozerala som na ňu ako teľa na nové vráta. Mladá dievčina robila sama 7 dní v týždni po 16 hodín už niekoľko týždňov. Vraj odišli všetky a doteraz sa nezohnala za ne náhrada. To som ešte netušila, že to najlepšie ma ešte len čaká.

Nosila som obedy a niekde v tom čase sa uráčilo prísť šéfovi. Po pohovore som ľutovala tú mladú čašníčku, ako ho môže vôbec strpieť: zavolal ma, spýtal sa kto som, čo som doteraz porobila. Odpovedala som. Potom sa ma pýtal na pracovné skúsenosti, ako sa volám, čo študujem. Bolo očividné, že môj životopis zrejme ani nevidel. Kto ma potom zavolal na pohovor? Podala som mu kópiu CV zo svojej kabelky. Prebehol ho a potom mi povedal: ,,Dobre, tak dnes tu ostaňte na skúšku do polnoci a potom vám dám vedieť, ako sme sa rozhodli. Za chvíľu odchádzam, ale tuto Barborka vám ukáže, ako to tu chodí." 

Poobede som mala ešte nejaké povinnosti, ale povedala som si, že okej, brigádu potrebujem, veď do polnoci mi to snáď ubehne rýchlo, veď už teraz bola jedna hodina preč. Barborka, mladá čašníčka, mi ukázala, ako sa robí s pokladňou. Nosila som ďalej obedy. Šéf na mňa začal pokrikovať, že nech sa rozhýbem, hostia čakajú a nech som rýchlejšia...

Pri utieraní stolov som sa zamýšľala, ako poriešim cestu domov: autobusy už po polnoci nejazdia. V tom za mnou doletela Barborka a zvýšeným hlasom mi oznámila, že rátala kasu a chýbajú jej 2 gastrolístky! Išla som s ňou ku pokladni a s roztrasenými rukami som prezerala všetky bločky, papiere, ale gastráče tam samozrejme neboli. No super, pomyslela som si, trapas ako hrom. Keď Barborka videla moju bezradnú tvár, kázala mi ďalej obsluhovať hostí. Po pol hodinke som prišla za ňou. Zase fajčila, už asi 1350. cigaretu. Podávala som jej mince zo svojich peňazí, nech to zaráta do objednávky a nech nie je z toho problém. Mávla rukou, že gastrolístky našla na druhom stole a hľadela kamsi do diaľky (do centra vietnamských trhov pod podnikom).

Začínala som mať toho dosť. Pozrela som na hodinky, štyri hodiny preč. Čas do polnoci mi prišiel nekonečný a SMS od rodinného príslušníka, či ma má prísť zachrániť z tej krčmy, mi prišla vtipná. Sadla som si oproti čašníčke a pozerala na jej kruhy pod očami. Hovorí sa, že prvý dojem je dôležitý. Pach podniku, prístup šéfa, prostredie, pracovná doba, kruhy pod očami potenciálnej kolegyne mi napovedali dosť a určite by som si na to nezvykla ani po dvoch panákoch z ich nápojového lístka. Odložila som zásteru a Barborka ihneď nadskočila, čo to robím. Ja že idem domov. ,,To nemôžeš, inak prídeš o túto prácu," pípla. S pokojom som jej odvetila, že pracovný pohovor som absolvovala a keď ma chce šéf zavolať na skúšku, nech sa mi ozve na mobil. 

Samozrejme, že sa mi viac neozval. Asi po polroku som išla preplnenou ulicou centra mesta a do rúk mi akási dievčina strčila leták. Pozrela som naňho a s úsmevom som ho hodila do najbližšieho odpadkového koša. Bolo v ňom obedové menu spomínaného podniku v článku. Tá dievčina mohla byť v mojom veku.  Žeby šéf rozšíril úlohy v deň pohovoru (rozdávanie letákov, ktorý som neabsolvovala) ako skúšku, či ju prijme? 

 

 

 

 

 

   

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?